Zvládli sme to, ale inak ako som čakala...

Ahojte, po dlhej dobe sa vraciam a znova píšem svoj príbeh, ktorý začal pred pol rokom. Pamätáte, ako som písala o odpustení a druhej šanci? Že sa dá všetko, keď človek naozaj chce a bojuje o to.

Po druhej šanci, ktorú som dala svojmu priateľovi sa všetko zlepšilo a náš vzťah sa prehĺbil. Samozrejme sme minulosť viac nevyťahovali a žili prítomnosťou. Keďže sme fungovali na diaľku, tak miestami bolo ťažké byť a fungovať jeden bez druhého. Teda aspoň ja som to tak vnímala. Očividne druhá polovička to zvládala perfektné.

Môj priateľ je super človek, to by povedala každá žena vo vzťahu :D. Naozaj je starostlivý, citlivý, šikovný, pracovitý. V práci sa mu darilo a išiel si za tým, čo naozaj chce. Počas Vianoc však prežíval ťažké obdobie, keďže jeho strýko umieral na rakovinu. Celá jeho rodina to brala ťažko a snažili sa. Bolo pre nich naozaj ťažké fungovať a všetku zodpovednosť si bral môj priateľ, aj keď to od neho nikto nežiadal. Faktom je, že jeho matka je naňho veľmi naviazaná a nenechá ho žiť jeho život, tak ako chce on. Avšak môj priateľ je dospelý a vie presne čo má robiť a ako to robiť. Je normálne sa v takom veku osamostatniť a počúvať seba a nie niekoho iného.

V tomto ťažkom období som sa snažila byť oporou pre svojho priateľa a aj jeho rodinu, lebo som si ich naozaj obľúbila. Lenže, napriek tomu, že som vedela aké to má doma ťažké, viac a viac som si uvedomovala, že má môj priateľ nemá v živote ako prioritu a všetko ostatné je preňho dôležitejšie. Neinvestoval do mňa skoro žiaden svoj čas, energiu a záujem. Vo vlastnom vzťahu som sa cítila sama a nešťastná. Rozhodla som sa mu to vysvetliť a čakala som pochopenie a nájdenie spoločného riešenia. Namiesto toho som dostala výčitky a to, že som večné nespokojná. Začal ma ignorovať a tam to skončilo. Ja som sa musela veľakrát ozvať, aby som vôbec vedela, či je v poriadku.

Rozhodla som sa ho navštíviť a vyriešiť celú situáciu, lebo som nevedela fungovať ďalej, čo je úplne normálne, keď vám na niekom záleží. Išli sme sa prejsť a chcela som sa s ním porozprávať. On nechcel, povedal, že som prišla v nevhodnú dobu a potrebuje priestor. To bol moment, kedy som si povedala – konečná. Napriek tomu ako ho stále veľmi milujem, nemôžem investovať čas a energiu do niekoho, kto o to nestojí a vlastne ani nevie čo chce. Rozišli sme sa a ostali kamaráti. V hĺbke duše som čakala, že aspoň zabojuje alebo povie nechoď, pokašľal som to, ale chcem ťa. Opak sa stal realitou, bez slova na mňa len pozeral a plakal.

Žienky drahé alebo aj muži, vzťah má byť o dvoch, ktorí sa oň starajú a bojujú každý deň. Ak to tam nie je, nečakajte, že sa to samé opraví. Ja som si to uvedomila, ale mohla som v tom pokračovať. No, vážim si seba samu natoľko, že som to ukončila. Nechcem byť s človekom, ktorý ma nerešpektuje a je mu jedno ako sa mám. Hoci to bolo ťažké rozhodnutie a ešte stále mi je smutno, bolo to najlepšie rozhodnutie pre mňa a môj pokoj. Neľutujem ani jeden moment strávený s mojim priateľom, práveže som vďačná, že mi ukázal aká som silná a akú hodnotu mám.

"Neodpúšťajte druhým, pretože si zaslúžia odpustenie. Odpustite im, pretože si zaslúžite pokoj v duši."
-Jonathan Huie