Mama, moja najbližšia osoba.

Každý z nás je iný, a preto si od nikoho vzdialeného neberieme ich názor alebo správanie osobne, avšak čo ak ide o našu vlastnú matku. Je ťažké uveriť ako sa zle zachovala v situácií, keď išlo o moje šťastie. 

Po dvoch mesiacoch, čo som bola odcestovala pri mojom priateľovi som sa vrátila domov, do života, ktorý milujem a užívam si ho naplno. S mojom mamou máme vynikajúci vzťah a vieme sa o všetko porozprávať bez toho, aby sme na seba kričali alebo sa handrkovali. Ak už k niečoho takému došlo zobrali sme to s nadhľadom a išli sme ďalej.

Vrátila som sa v piatok večer a celý víkend som bola troška mimo, lebo som v sebe prežívala veľký boj, či mám alebo nemám odpustiť virtuálnu neveru môjho priateľovi (o nevere sa môžete dočítať v mojom úplne prvom blogu). S mamou som sa normálne rozprávala a všetko bolo v poriadku. Pár dni na to som ráno sedela v obývačke, kde sme sa rozprávali o rôznych veciach. Bola tam moja mama a aj sestra, ktorá tu je vždy pre mňa a veľmi mi pomohla v živote a nie iba raz. Zrazu akoby mojej mame preplo a začala ma kritizovať, ako skoro som sa vyspala s mojim priateľom. Ja som najprv nechápala o čom to rozpráva, myslela som si, že je všetko v poriadku a zvykla si na to, že som zadaná a dospelá. Veľmi ma to vtedy ranilo, čo som jej aj povedala a odišla som do izby, pretože som to v sebe už nevedela udržať a rozplakala sa.

Sestra jej niečo povedala a prišla za mnou ma podporiť, ani ona nechápala, čo to do nej vošlo. Veď som dospelá žena a predsa viem, čo je pre mňa správne. O asi dve minúty prišla za mnou a tak sa ospravedlnila, že som sa cítila ešte horšie. "Mrzí ma to, ale myslím si, že si sa s ním veľmi skoro vyspala. Sklamala si ma."

Rob si, čo chceš, ale potom za mnou nechoď. Veľmi si ma sklamala...

Tieto slová od vlastnej matky nechce nikto počuť a už vôbec nie dcéra, ktorá si prežíva ťažké obdobie, o ktorom nikto nevie. Na jednej strane ju chápem, lebo predsa len je matka a bojí sa o svoje deti, ale už som dospelá a nemôže mi hovoriť ako mám žiť svoj život, čo mám a nemám robiť. Toto sú veci, na ktorých musím sama pracovať a predsa sama viem, čo je pre mňa najlepšie.

Na druhý deň som sa s ňou išla v kľude porozprávať, lebo ma mrzelo ako sme dopadli, celý deň sme sa nebavili a obchádzali sa ako cudzí ľudia. Sadla som si do obývačky, ona bola na telefóne a ani sa na mňa nepozrela, akoby som bola vzduch. Vysvetlila som jej veci z môjho pohľadu a čakala som, že to pochopí, ale zistila som aká naivná bola táto myšlienka. "Sklamala si ma. Rob si čo chceš. Mňa aj tak nikto nepočúva. Keď sa budeš trápiť, tak ani za mnou už nechoď. Všetci sa len sťažujete a ja sa tu len trápim kvôli vám. Robte si, čo chcete, ja si budem žiť, tak jak ja chcem." Vtedy som si uvedomila, že nemá zmysel jej vôbec niečo vysvetľovať. Odišla som a vykašľala som sa na to. O čo sa mám vlastne snažiť, keď druhá strana nie je ochotná normálne v kľude dať dokopy?

Keď sa o celej tejto situácií dozvedel môj starší brat, tak to nemohol nechať tak a povedal mame také veci, že som až pozerala. Troška na ňu aj zvýšil hlas, lebo ho nechcela ani počúvať, stále išla dookola svoje. Pýtal sa jej, čo som jej vlastne urobila, že je zo toho taká zničená. Na túto otázku neodpovedala a utiekla do izby. Celá situácia sa mi zdala už smiešna, o čom vlastne sa mi tu bavíme.

Deň potom sme si večer všetci sadli a dali sme to dokopy. "Vieš, ty si mi tak rýchlo vyrástla, stále ťa beriem ako 12-ročné dievčatko. Veľmi ma to mrzí, ale nemohla som sa nejako spamätať. Nečakala som, že keď odídeš, tak si niekoho nájdeš." Toto boli jej slová. Nakoniec sme to vyriešili a zasa je v rodine pokoj a medzi nami je opäť všetko dobré ako predtým. 

Je dôležité byť vďačný za svojich rodičov, či už sú takí alebo onakí. Sú takisto len ľudia a nevedia, čo konajú a ako veľmi môžu ublížiť svojim deťom, hoci si to ani neuvedomujú. Strach, nevedomosť, láska, to sú emócie, ktoré vedia s nami urobiť divy. Pod vplyvom týchto emócií nevidíme veci jasné, ale sme akoby oslepení. Vtedy je najlepšie nechať veci vychladnúť a vyriešiť po nejakom čase. Odpustiť a zobrať si z toho poučenie je najlepšia vec, akú môžeme urobiť. Ja som sa napríklad naučila, že svoj osobný život budem riešiť len sama so sebou alebo s ľuďmi, ktorí ma nebudú odsudzovať, ale práve naopak ma podporia. Moja mama ešte medzi nich nepatrí, ale verím, že bude na sebe pracovať, aby sa do takého štádia dostala. 

"Neodsudzujme, lebo nevieme, kto čo prežíva a ako sa cíti. Každý je iný a každý vníma veci inak." – Iris D.